Nie je to iba pomenovanie ženy, ktorá udržuje intímny vzťah s kňazom. Táto skutočnosť by ma až tak neoslovila, lebo takých žien... ajjajáj... je okolo nás a niektoré z nich poznám aj osobne, resp. z rozprávania mojich známych. Čo už, aj kňazi sú ľudia a predovšetkým muži. V čom je teda problém? V nich samotných, v tých ženách, ktoré sú kvôli ním schopné opustiť muža, deti a ísť slepo za svojím snom? Alebo je problém v láske, či v hormónoch?
Tie šikovnejšie, bohužiaľ väčšinou z radov vysokoškolských vzdelaných žien, resp. úspešných podnikateliek, si pána farára vybrali aj kvôli sponzoringu. Je to istý zdroj financií, ktorého sa hospodárska svetová kríza takmer nedotýka. Farníci, oddaní služobníci bohu i pánu farárovi, či bohatší sponzori, vždy s čímsi v rukách na faru prídu. Je to istý spôsob - po starom - odpustkov, lepšie povedané, v dnešnej dobe akýsi druh pokánia za naše hriechy. Istá skupina žien netúži po trvalom rodinnom šťastí, netúži mať muža pri sebe celých 24 hodín nekonečných 40 a viac rokov manželstva. Niektoré ženy dokonca netúžia byť ani matkou, stačí im ich práca, povolanie, kariéra. Je to ich rozhodnutie, treba to rešpektovať.
A človek v postavení kňaza je vždy vhodným spoločníkom na rozpravu, väčšinou z nich dobre zvláda latinu, čo intelektuálkam moc vyhovuje, lebo je to reč géniov a vzdelancov. Farár má v sebe nadbytok citu, lebo sa nemá pravidelne s kým oň deliť, má čas venovať sa sebe, svojmu telu, svojim záľubám, priateľom, známym. Boli to práve katolícki kňazi, ktorí medzi prvými zvládli počítače a obsluhu internetu, podobne ako v minulosti šoférovanie. Samozrejme tie počítače, v minulosti dosť náročné na financie, podobne ako auto a jeho prevádzku, si títo kňazi nehradia zo svojho platu. Je to v rámci režijných, teda prevádzkových nákladov. Nehovoriac o tom, že pán farár nič neplatí za bývanie, servis v podobe zabezpečenia stravy a plnenie ostatných jeho potrieb, je úplne zdarma, prípadne za symbolickú cenu. Pritom každý z nich má svoj plat, primeraný vzdelaniu a rozsahu veľkosti jeho farnosti a farníkov. Nehovoriac o tom, že farári nezvyknú vystavovať príjmové bloky za príjem do „vačku" od človeka za pohreb, krstiny, sobáš. To pre nich by malo byť pracovnou povinnosťou, podobne ako každodenné bohoslužby. Ale poznáme národ slovenský, - veď, čo si o nás pomyslí...!!! - takže platíme papierovými bankovkami, podobne ako v minulosti. Len tieto teraz platnú majú 30x väčšiu hodnotu. A k takýmto výnimočným udalostiam patrí vždy aj pohostenie a výslužka, to všetko je bonus farského „remesla".
Takto nejak žijú naši páni katolícki farári, zušľachtení na duši i na tele, primerane oddýchnutí, majú dostatok síl, chuti i hormónov budovať si svoje partnerské, či milostné vzťahy. Sú atraktívni, dobre oblečení - športovo i spoločensky, majú primerané dobré podmienky presúvať sa za ľúbostným dobrodružstvom, či románikmi aj stovky kilometrov. A keď sa im partnerka zunuje, keď zistia, že vzťah stratil to svoje prvotné čaro, bez škrupúľ sa ho vzdajú s tým, že sú viazaní dodržiavaním celibátu. A začínajú odznova. Niektorí nadväzujú známosti priamo v spovednici, iní zase prostredníctvom inzerátov v erotických časopisoch a mnohí priamo v rodinách svojich farníkov. Dokonca s požehnaním celej rodiny. Veď je to pán farár, služobník boží, má právo byť s mojou ženou, našou mamou, mojou dcérou, celé hodiny sám na fare - možno potrebuje útechu a spolu sa modlia. A napriek tomu, že o tom hovorí celá farnosť, obaja sa cítia nevinní, priam svätí.
Koľkože je takto zneužitých žien, koľkým ženám sa títo muži priznali a po akej dlhej dobe so svojím povolaním, robotou, či stavom? O tom, že ide o kňaza sa dozvedali až v čase hlbokej zamilovanosti, odkiaľ sa odchádza veľmi, veľmi ťažko.
Keď sa žena sklame v partnerovi, keď s ním otehotnie a porodí mu dieťa, spoločnosť to dnes, už chválabohu, akceptuje a nerobí z toho drámu. Dokonca sama žena sa skôr, či neskôr z toho ako tak spamätá, resp. nebráni sa novému vzťahu. Skrátka, mala smolu.
Keď sa žena sklame v partnerovi, ktorý je katolíckym kňazom, a porodí mu dieťa, najbližšie okolie ju vždy odsúdi. Prečo? Mala mať rozum a nezačať si s kňazom. Chudáka zviedla, dokonca si dovolila mať s ním dieťa, tak čo teraz chce? Odsúdi ju nielen vlastná rodina, rodina i blízki daného kňaza, odsúdi ju biskupská stolica i celá farnosť. Uplatniť si výživné na dieťa, je ešte väčšia nehoráznosť, ako to, že ho priviedla na svet. O tom sa už ani nešepká, je odsúdená verejne a nahlas. A chudák, pán farár, ktohovie, či je to aj jeho, veď ona...
A tak kdesi v našich svetoznámych kúpeľoch vzniká prvý spolok oklamaných žien láskou farára Klub láska a celibát. Tam sa človek dozvedá, čoho všetkého sú farári schopní a bohužiaľ, nie vždy objektom ich záujmu sú iba ženy.
Že celibát je v podstate dobre utajená sexualita a že nemá s láskou nič spoločné, že spoločným menovateľom všetkých aktivít pána farára je sex ...
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
veľmi zaujímavo rozpráva farárova milenka svoj vlastný príbeh v románe Požehnaný celibát. Táto farárova milenka je nielen autorkou danej knihy, je skutočnou ženou, vysokoškolsky vzdelanou, ženou však milujúcou celým srdcom, ktorú zrada donútila konať. Anna Bernáková v tomto románe opisuje všetky príkoria, ktoré zažila po boku milujúceho muža, človeka, s ktorým túžila, chcela i plánovala prežiť celý svoj zbytok života. Najskôr si myslela, že má iba jednu chybu - že je katolíckym kňazom. Napriek tomu týmto poznaním jej láska neutrpela, naopak. Milovala ho s „obmedzením", ale po deťoch bol pre ňu všetkým, najdrahšou bytosťou na svete. Tak, ako to má byť medzi mužom a ženou.
A pán farár, katolícky kňaz, si jej menom doplnil iba svoje poznámky v presne evidovaných mileneckých zážitkoch a o jednu zvýšil počet svojich mileniek. Bol precízny v evidencii, presný v počtoch i v akejsi vlastnej hantýrke vyjadrovania sa. Iba sa prepočítal. Našiel sa ktosi, kto mu to neskôr všetko spočítal!
Táto žena vedela, že nikdy si nezíska lásku milovaného muža, nie preto však, že je kňazom, ale že je promiskuitný, narcis, že jeho sexualita je istým druhom celibátu pre tie ženy, o ktoré stratil záujem. Vedela, že jej ublížil, v snahe vrátiť mu to, koná veľmi premyslene, ale tak, že na takéto konanie sa z tej rady žien milujúcich kňaza, odváži iba máloktorá. Nič sa však nedeje. Spoločnosť je voči správaniu i milostným avantúram pána farára hluchá a slepá; akékoľvek udanie na jeho správanie biskupský úrad zmetá zo stola ako neopodstatnené, nežiadúce a jediným potrestaním takéhoto kňaza býva preloženie na inú faru, krajšiu, väčšiu, kde je viac farníkov. Nové prostredie, to sú aj nové príležitosti k nadviazaniu mileneckých vzťahov, k plodeniu nových detí a tak ďalej.
O tomto všetkom rozpráva dej románu Anny Bernákovej Požehnaný celibát. Sú to skutočnosti, ktoré každý z nás pozná, vie o nich, že sa dejú, možno aj v našej farnosti, t.j. v našom prostredí, kde daný kňaz žije, ale slušnosť nám káže mlčať? Kto by sa už len postavil proti farárovi. V tej knihe je toho podstatne viac. Napísané, vypovedané, i toho medzi riadkami. Toho, o čom je zbytočne rozprávať, lebo katolícka cirkev je už raz taká.
Pekné čítanie!!!
