Aj keď nemám mandát, nie som od fachu, rada by som vyjadrila svoj názor na rušenie odd. psychiatrie v NsP v Brezne a vo Zvolene a tiež aj na zmeny, o ktorých sa rozhodlo v rámci sťahovanie sa psychiatrického odd. v FNsP FDR B. Bystrica.
Najskôr, z akého pohľadu hodnotiť opodstatnenosť psychiatrických kliník, nemocníc, oddelení v porovnaní s inými zdravotníckymi zariadeniami. Tu rozdiel nevidím, všetky sú prepotrebné. Už taká istá by som nebola pri hodnotení psychických ochorení a tých ostatných. Prečo? Psychické ochorenie je veľmi ťažko čo len z diagnostikovať a nie ešte ho aj liečiť. Jeho miery sa nedajú určiť. Nie je možné ho vyjadriť v žiadnych pomocných jednotkách, nereaguje naň CT-čko, mamograf, či magnetická rezonancia. Skrátka, neexistuje nič také, čo by s presnosťou 100%-nej istoty potvrdilo, že ide o depresiu v I. II. III. štádiu, že u pána XY sa jedná o schizofréniu, ev. takú či onakú diagnózu. Je len na šikovnosti lekára a jeho skúsenostiach, či prístupu k pacientovi, aby rozpoznal, o akú diagnózu môže ísť a čo by bolo pre tohto človeka najvhodnejšie. A toto všetko, hlavne u prvo- pacientov, môže trvať rôzne dlhý čas.
V porovnaní s iným ochorením, prirovnávam psychické ochorenia k onkologickým, len s tým rozdielom, že ich nemožno zachytiť v akomsi prenatálnom štádiu. Nie je možné ich merať, zisťovať z krvi, z moču, nezachytí ich žiaden v medicíne používaných diagnostických prístrojov. Psychické ochorenie je v podstate rakovinou duše. Teda, istým druhom onkologického ochorenie, ktoré podobne ako to pravé onkologické, má svoje fázy, vývoj, prelapsy i relapsy.
Čo je ťažšie? Byť onkologickým alebo psychiatrickým pacientom? Ťažšie z pohľadu prežívaniu, utrpenia, bolestí, z izolácie, straty súkromia i identity, či len vôbec z pohľadu prežitia? Koľko ľudí sa dožije šťastného konca vyliečenia onkologického ochorenia a koľko z postihnutých prežije to svoje psychické ochorenie? Ten pomer nepoznám, ev. nerada by som to takto hodnotila, ale jedno viem určite.
Keď u človeka prepukne onkologické ochorenie, celá rodina je v pozore. Nielenže dotyčný sa stane stredobodom celého diania širokej rodiny, stane sa stredobodom záujmu lekárov, v mnohých prípadoch prejaví o jeho problémy zvýšený záujem aj zamestnávateľ a kolegovia, skrátka, toto jeho ochorenie akceptujú a snažia sa mu pomôcť. Radou, skúsenosťami, možno aj finančne, ale hlavne spoluúčasťou. Takémuto človeku málokedy hrozí „vyhazov" z roboty, kolegovia sú ochotní tolerovať to, čo by nezniesli ani u seba, jednoducho to ide. Takže, onkologicky chorého človeka všetci hladkajú, povzbudzujú, tolerujú jeho nálady i rozhodnutia.
Keď sa človek jedného dňa nedostaví do práce a prezradí sa, že skončil na psychiatrii, nastáva šum. Zvyčajne ho začínajú kolegovia hodnotiť, že on už bol dávno čudný a že najvyšší čas, lebo... Už je menej tých, ktorých zaujíma to, ako sa cíti, či nepotrebuje s ničím pomôcť a čo by mu urobilo radosť. Takáto veru býva reakcia nielen zamestnávateľa a kolegov, ale aj blízkych príbuzných, členov rodiny. Zamestnávateľ zo začiatku mlčí, mlčí i pacient. Akoby ten pobyt na psychiatrii bol kvôli lepre, nie kvôli psychickému ochoreniu. A okrem toho, že zamestnávateľ má snahu zistiť, či je tohto človeka možno sa do budúcnosti zbaviť, málokedy ho zaujíma aj čosi iné.
Nehovoriac už o liečbe, resp. možnosti vyliečenia sa, či prechodu až do invalidity, rozdiel v týchto dvoch typoch ochoreniach je markantný. A pritom ide o rovnako závažné a smrteľné choroby.
Kto pozná, čo so sebou prináša psychické ochorenie, v čom je zákerné, prečo zabíja a čo všetko ničí, ťažko by sa rozhodoval len tak od zeleného stola meniť dobré zaužívané praktiky v liečbe daných pacientov. A tými spôsobmi, rokmi odskúšanými na množstve pacientov, je v prvom rade priestor, dostatok priestoru, potom je to tím lekárov, individuálny prístup ku každému jednotlivcovi a možnosť otvorených dverí.
Onkologického pacienta je možné liečiť aj na dvanástom poschodí, lebo tú chemoterapiu formou infúzie je možné podať na akomkoľvek lôžku. Podľa nového neraz aj doma. Odbery je tiež možno robiť v akomkoľvek prostredí a ostatné úkony podľa druhu. Onkologické operácie, rádioterapia, vyšetrovacie metódy, atď. Onkologický pacient potrebuje predovšetkým dobrú diagnostiku, primeranú liečbu k stave ochorenia a istotu, že bude o neho postarané tak zo strany lekárov ako aj príbuzných.
Psychiatrický pacient potrebuje neraz najviac pochopenie zo strany iných, že sa nič nedeje, že má iba trochu strach a nevie sa sústrediť. Prečo by mal byť preto zatvorený kdesi na ôsmom poschodí a nemať možnosť ísť von hlavnými dverami na dvor nadýchať sa čerstvého vzduchu? Ak ho budeme násilím držať kdesi vysoko, nebude môcť ísť na otvorený priestor, jeho liečba nebude nikdy kompletná. Tak to bolo v minulosti, tak je tomu ešte i dnes a tak by to malo zostať i naďalej.
Určite je toho podstatne viac, čo potrebujú psychiatrickí pacienti, ale priestor a známe prostredie pomáhajú k návratu späť, medzi zdravých ľudí.
Opakujem znovu. Mám veľmi blízko k ľuďom, ktorí majú psychické problémy. Viem, že ich ochorenie je takmer vždy celoživotnou záležitosťou, že je možný relaps, že ich toto ochorenie obralo nielen o zdravie ale neraz i o prácu a rodinu. A naviac, akoby sa svet zbláznil a ešte sú obviňovaní z toho, že sú chorí. Ich diagnózy sa neraz personifikujú a vôbec, toto ochorenie je pomaly dôvodom na to, aby ľudí kvôli nemu zatvárali. Doslova! Keď nie do basy, tak kdesi do výšok, bez možnosti vychádzok von na vzduch. A že pre ľudí so psychickými problémami je to naozaj za trest, svedčí aj to, že mnohí trpia rôznymi fóbiami. A strach, že sa za určitých podmienok nedostanem hneď von, vie byť veľmi zničujúci.
To, že u týchto a na týchto ľuďoch sa v bežnom živote pácha deň čo deň násilie, ktoré nikoho netrápi, je už akoby nič nové. Hovorí o tom i najnovšia štúdia NROZP Analýza potrieb ľudí zo zdravotným postihom z pohľadu Dohovoru o právach osôb zo zdravotným postihom:
http://www.nrozp.sk/files/Analyza_potrieb.pdf - str. 107-115
a hroziacim mementom je skutočnosť, že ľudské práva ľudí so psychickým ochorením sú porušované takmer v každom jednom bode tohto Dohovoru.
Možno sú to iba problémy okolo financií, možno je to neznalosť a vtedy je dobré preskúmať daný jav a nechať si poradiť, no v žiadnom prípade by to nemal byť nezáujem či dokonca zámer robiť opatrenia v neprospech ľudí, ktorí k svojmu návratu späť do života potrebujú psychiatrické nemocnice, kliniky, či len jednotlivé oddelenia psychiatrie daných NsP.
Skôr, ako sa ktokoľvek rozhodne meniť niečo v tejto oblasti, nech je na akomkoľvek poste, nech sa opýta tých, ktorí tieto pracoviská riadia, ktorí liečia ľudí psychicky chorých a ... až potom nech rozhodnú a konajú. Lebo ... stačí zapnúť TV a ... aj dnes si pravdepodobne sám siahol na život 26 ročný mladý príslušník polície ... Dôvody sú síce podstatné, ale prevencia je dôležitejšia!
