Aj o tomto môže byť Valentín

Autor: Eva Fulajtárová | 12.2.2012 o 11:21 | (upravené 12.2.2012 o 12:06) Karma článku: 3,89 | Prečítané:  530x

Láska môže mať rôzne podoby, formy. Tá valentinská nás prenasleduje cez média už od začiatku februára a to ešte nie je 14-teho februára. Človek má právo byť sám sebou vždy a svojsky prejavovať svoje city. Nemusí to robiť tak, ako to káže zákon médií, tlak okolia. Tento príspevok nemusí byť pre niekoho „to pravé orechovo valentinske", ale chcel by byť o láske. Takej, čo sa nedá kúpiť, ale o tej, čo človek nosí v sebe po celý rok.

bežná forma komunikácie s tými za morombežná forma komunikácie s tými za moromktosi prezieravý

 

Prečo sú nám tí, ktorí sú od nás vzdialení, bližší ako naši susedia, členovia našej vlastnej rodiny? Je to pravda a neraz nám to život potvrdil, resp. presviedčame sa o tom denno-denne. Čo je toho príčinou? Človek alebo diaľka? Ten, ktorý je ďaleko, alebo to, že je ďaleko? Ak to niekto takto cíti, dôvodom nie je ani vzdialenosť, ani ten nám srdcu blízky, ale prítomnosťou vzdialený človek, ale my sami. Každý, kto to takto cíti a vníma. A dôvod?

Ten, kto je od nás vzdialený, čo len pár kilometrov, nevidí nás každý deň. Prípadné príležitostné stretnutia sú dopredu organizované, vždy je upratané, nachystané a hlavne, pre toho človeka si vyčleníme čas. A je to jedno, či je to raz do týždňa, do mesiaca, dvakrát do roka. Vždy to je takto. Osobnú prítomnosť nahrádzame dnes rôzne - cez telefóny, maily, skype - človeka nám to priblíži, dokážeme s ním prerozprávať spústu času, ale ... zase je to dohovorené, lebo nie každému náš telefón musí vyhovovať v danom čase. Stačí zvonenie vypnúť a ten druhý hneď vie, že teraz sa to nedá. Príde čas dňa, možno iný vymedzený časový úsek a voláme. Niekoľko minút až hodinu. O čom? O všetkom možnom, rodine, priateľoch, porovnávame, rozprávame. Ten druhý viac-menej počúva, alebo aj nepočúva. Ale má čas a dá sa s ním tak dobre porozprávať. Niekedy to trvá celé roky - decká sú kdekoľvek po svete a z maminy sa menia na babky, vnúčatá im rastú pred obrazovkou a sú veľmi, veľmi ľúbené. Ľúbia babinu, aj keď ju nikdy nevideli, babina im dokonca číta rozprávky a potom sa im to cez MP4 prehráva. Aké idylické, pravda?

... ale, nech len ktosi sa opováži v čase týchto našich intímností nás vyrušiť. Trebárs ďalšie naše dieťa, manžel, alebo iné vnúčatá. Nedajbože!!! Teraz nie, lebo idem na návštevu a idem sa potešiť s tými vonku. Tí vonku, ďaleko, sú poväčšinou k nám ústretovejší, radi pomáhajú riešiť na diaľku problémy, keď je ich finančná situácia dobrá, prispejú na darčeky bohatšie ako tí naši doma, ev. aj keď sami na to nemajú a pracujú od rána do rána. Ale o tom už sa nehovorí.

... a tí naši doma? Stále chcú, aby sme ich vnímali, brali na vedomie. Je ich stále plno, človek nemá od nich ani na chvíľu oddychu, všetko musia s nami riešiť a už akosi sme sa ich nasýtili. Prečo? Lebo reálny, skutočný človek má svoje potreby aj smerom k nám a oproti tomu virtuálnemu si vyžaduje ich plnenie. Začnime trebárs od človeka najbližšieho - manžel na týždňovkách. Aké sme ústretové, keď príde raz do mesiaca, donesie prezenty a dobrú náladu. Má vtedy čas venovať sa deťom, rodine. A čo ten chudák, ktorý na týždňovky nechodí, príde domov zbitý ako pes a čaká večeru a ráno čistú košeľu. Kde má chudera žena brať na to čas, aby sa každý deň varilo, aby mala na mysli jeho garderóbu, skrátka, jeho potreby? To isté platí pre kohokoľvek z rodiny, keď porovnávame tých, s ktorými žijeme a ktorí sú ďaleko. Tých ďaleko máme akosi radšej, lebo majú pre nás pochopenie a tí naši doma stále iba čosi potrebujú.

Ako sa takéto vzťahy preverujú? Stačí iba jeden telefonát, že prídeme domov. Možno z Austrálie (ako v Paneláku), možno z Ameriky, možno iba z Košíc či Bratislavy . Opýtať sa na ako dlho a koľkí, to je predsa nezdvorilé. Keď pominie prvá fáza nadšenia, nastúpi druhá: - otázok? Dokedy tu bude, budú? Kde a u koho budú spať? Ako vyjdem s peniazmi, kto to bude financovať? A nielen stravu, ale aj ostatné zvýšené náklady - telefón, spotreba vody, elektriny, rôzne druhy stretnutí v kruhu spoločných známych. Čo potom, keď kvôli týmto, nám srdcu blízkym, musíme meniť svoj spôsob života, upravovať prostredie a v ich prospech sa aj čohosi vzdávať? A vždy to ide aj na úkor iných členov našej domácnosti a musí to ísť s úsmevom. Lenže dokedy? Kým sa ostatní členovia nevzbúria? Kým ten pes niekoho nedohryzie, lebo ich nepozná a z odpozorovaného napätia sa v ňom ako v prvom prebudí agresivita? A ... ten, kto nevie, ako to ide ďalej, nech sleduje Panelák!!!

O všetkom sa dá písať ešte viac a z pohľadu oboch strán, resp. z pohľadu strán všetkých štyroch - my a naši doma a my a naši v cudzine!

Otázka znie? Prečo je tomu tak a prečo to tak človek vníma? Dôvody, ktoré uvádzam sú iba prapodstatou, podstatou môže byť čokoľvek iné. Hlavne to, že týchto ľudí nemusím riešiť každý deň a bez ich prítomnosti môžem byť sama sebou, takou, aká v skutočnosti som. Mám svoje zvyky, obyčaje, rituály, rebríček hodnôt, spôsob života, svoje priority.

Bohužiaľ, takto v pokoji sa už žiť nedá v prítomnosti iných osôb, ktoré sú súčasťou toho môjho reálneho života, nie toho cez počítač virtuálneho. Naše deti, naše vnúčatá, môj muž. Všetko konkrétne, skutočné, ktorých sa môžem dotknúť, u ktorých cítim ich vôňu a ich prirodzené ľudské teplo. To sa cez virtuálny svet nepodarí. A že sa kvôli ním musím denno-denne aj čohosi vzdať? Ale veď som ich mamou, babkou, som manželkou ... a to všetko zo zákona, tak niet o čom rozprávať. Človek, keď podpíše pracovnú zmluvu, vie, že musí chodiť do roboty a aj pracovať. A čoho všetkého sa musí týmto vzdať? Pohodlia, spánku, neraz aj iných povinností - domácnosť, záujmov, atď. Ja som kedysi dávno podpísala Zmluvu so životom a stala som sa manželkou a matkou. Túto Zmluvu vypovedať nejde. Je na dobu neurčitú a navždy. Vypovedať ju môže iba sám život. Jedno však viem určite! Aj keď je to už takmer štyridsať rokov, nezabudla som. Rozhodla som sa takto z vlastnej vôle a vedela som, že je to nie na mne, ale na živote, kto tú zmluvu má právo vypovedať. Takže, možno nie vždy súhlasím s tým, že kvôli tomu, že mám manžela a dnes už širokú rodinu, musím sa vzdať vlastného pohodlia, času a že stále čosi musím riešiť. A nielen riešiť, ale aj stále sa učiť, aby som bola hodná lásky a obdivu mojich blízkych. Riešiť, učiť sa, sem-tam aj čosi poplatiť, zaplatiť, vyrovnať.  Robím tak celých štyridsať rokov a budem, kým to pôjde? A potom?

Ozaj, čo bude potom? Potom zavolám vnučke do Ameriky, že som nevládna, chorá, stará. Určite pochopí, povzbudí, nabudí, ale to je všetko!!! Všetko, čo ona môže pre nás urobiť. Viem, láska dokáže robiť zázraky. Na diaľku sa dá chápať, dá sa pomôcť finančne, dobrým slovom, dokonca vraj aj liečiť. To všetko na diaľku ide. Ale... nech vás má ten ktosi ďaleko akokoľvek rád, nech slovami je ochotný čokoľvek pre vás urobiť, trebárs aj to sľubované „modré z neba", nedokáže.... na diaľku vám nikto nepodá pohár vody, nepôjde vám do obchodu urobiť nákup, nemôže vás sprevádzať k lekárovi. To všetko musí za toho urobiť ten, kto je na blízku. Možno aj ten, kto vám celý čas „pije krv", kto vás nechápe, kto vás nemá vôbec, vôbec rád. Práve toto musia potom neskôr robiť tí, čo zostali. A ktorí nie vždy boli pre vás tí najmilší, najlepší, skrátka tí, ktorí pri nás zostali.  Až potom človek uvidí, ako mu to život spočítal!!!

Malý test, ev. odporúčanie! Ak ktokoľvek z vás má pocit, že ten doma je o čosi horší, ako ten ďaleko, skúste moju radu. Ešte počas obdobia vašich neobmedzených možností - zdravia, prepravy, schopnosť adaptácie, skúste sa ponúknuť, či by ste mohli ďalšie roky vášho života tráviť v ich blízkosti. Trebárs presťahovať sa ku ním do toho istého mesta, dediny, žiť s nim aj keď iba na skúšku nejaký dlhší čas. A ide to aj v tej Amerike, v Austrálii! Ak sa jedná o bližšie miesta, nieto čo riešiť. Skúste! Iba pre poznanie. Alebo? Skúste v priebehu života smerovať  vám tých srdcu blízkych k možnosti prísť žiť ku vám, s vami. Ak ide o rodičov, možno aj súrodencov odkázaných na starostlivosť iných, predsa nieto čo riešiť? Ak ide o vnúčence, resp. ďalšiu rodinu, nemala by som veľké oči. Reakcia: to predsa nejde, to nemôžem od nich žiadať, nie je na mieste. Nateraz ide iba o skúšku. Ale, nemusí to byť iba skúška, možno to bude poznanie. Prečo je na mieste, aby ste to od nich žiadali?

Nehovorili vám celé roky, ako im chýbate? Neprejavovali o vás zvýšený záujem? Neriešili ste spolu s nimi váš zdravotný stav? Nepoznajú všetkých vašich kolegov, priateľov, známych? Veď predsa vedia o vás aj to, čo teraz čítate a s kým ste sa dnes stretli, kto vás vytočil a koho máte „plné zuby". Neriešili ste počas tých dlhých rokov vašu finančnú situáciu? Neubezpečovali vás neraz, že keď budete čosi potrebovať, aby ste im dali vedieť? Neboli to práve vaše deti, ktoré vám v každom rozhovore opakujú, ako ste nich dôležitá, najdôležitejšia a aby ste si dávali na seba veľký, veľký pozor?  Nerozoberali ste s nimi ich pocity k vám, keď ste chorí, nedajbože, rozpravu o smrti? Toto všetko bolo neraz okomentované - dávajte si, mama, otec, moji drahí, na seba pozor, lebo ak sa s vami čosi stane, budem veľmi, veľmi trpieť a dlho, dlho potrvá, kým to všetko odznie. Určite ma to navždy poznačí a už nikdy, nikdy nebudem taká, ako teraz. V takomto duchu sa nesú vaše virtuálne stretnutia celé, celé roky. A nielen tie Vaše. Býva pravidlo, že tí vaši doma, sú neraz atakovaní príbuznými z cudziny, že prečo sa o vás lepšie nestarajú, že prečo nemajú na vás čas, prečo neriešia teraz práve vás, ale seba, atď. Bolo by to v poriadku, je v nich cítiť lásku, záujem o vás i obavu a potrebu s vami byť v kontakte. Ale ... skúste im povedať, že keď majú o vás taký strach, že keď vás nechcú stratiť a myšlienku, že raz tu nebudete, nedokážu prijať a s ňou žiť, tak... tak nech sa pobalia a prídu na Slovensko, bývať blízko vás, alebo priamo ku vám. Čo myslíte, aká bude ich reakcia? Povedia vám to potom ešte niekedy? Chcete poznať pravdu, alebo naďalej žiť v sladkom klamstve?                                                                                                                                                  Keď si človek pravdivo zodpovie tieto otázky, zistí, že vzťahy na diaľku môžu byť síce dobré, v podstate týchto ľudí môžeme mať aj úprimne radi, ale blízkosť človeka v reálnom živote to nikdy nemôže nahradiť. Preto buďme  k sebe úprimní a objektívne sa dívajme na tieto skutočnosti. A hlavne, snažme sa byť láskaví, ústretoví a milí k tým, koho máme pri sebe, koho môžeme zajtra potrebovať a zavolať. Naozaj môžeme!!!


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?