Práca: právo alebo povinnosť? - časť II.

Autor: Eva Fulajtárová | 16.7.2012 o 14:25 | (upravené 16.7.2012 o 15:16) Karma článku: 3,55 | Prečítané:  657x

Už som hovorila o tom, že ľudia ZP, poberatelia ID (a ja myslím skupinu ľudí so psychickým ochorením) nemajú zo zákona povinnosť pracovať. Sú finančne zabezpečení a to tak, že im sociálna poisťovňa mesiac čo mesiac posiela na účet istú fixnú sumu na prežitie. Áno, na prežitie. Lenže, málokomu to dochádza, že z ID je možné akurát tak prežiť, nie žiť život dôstojný človeka

Práca: vec srdca či peňazí?Práca: vec srdca či peňazí?z internetu

P o v i n n o s ť :

Je všeobecne známe, že človek, ktorý poberá ID má určite nižšie potreby, ako zdravý človek v jeho veku. To však neznamená, že by títo ľudia nemali venovať zvýšenú pozornosť nielen svojej ekonomickej situácii, ale svojmu životu vôbec. Ako prvú v poradí dôležitosti staviam otázku, že... „dobre, dnes poberám ID, ale bude to tak aj o rok, o dva a vôbec dokedy to tak bude? Môže sa zmeniť nielen môj zdravotný stav, stabilizovať, zmeniť smerom k lepšiemu, ale... môže dôjsť i k zmene vyplácania ID a čo potom?" Viem, tieto otázky trápia väčšinou iba tých, ktorí pred priznaním ID už pracovali, alebo majú vlastnú rodinu. Ostatných už menej. Ale práca a schopnosť samostatne sa živiť, by mala byť povinnosťou aj pre tých, ktorí sú dnes na ID a to aspoň v tom zmysle, že raz možno aj ja budem čeliť potrebe mať vlastný príjem. Kým človek nemusí byť odkázaný na prácu svojich rúk, má pomerne dostatok času hľadať si primerané zamestnanie a aj skutočne zamestnať sa aspoň na skúšku. Možno na Dohodu, možno iba tak v rámci dobrovoľníckych prác, možno iba na tretinový pracovný úväzok. Aj taký existuje a dá sa dohodnúť. Trikrát do týždňa približne na 5 hodín. Podstatné je, že človek získa skúsenosti, ktoré sa inak získať nedajú. Ráno vstať, ev. v istú hodinu prísť do práce, pobudnúť tam tých 5 hodín, robiť to, na čom sa obe strany dohodli a byť pritom aj dobrým kolegom, nielen zodpovedným pracovníkom. Toto naozaj je pre istý druh ľudí nepomerne ťažké s tým, čo žili predtým. Ale v každom prípade to treba aspoň skúsiť. Prečo?

Práve kvôli tej povinnosti. Každý z nás by mal vedieť, aké to je byť zamestnaný. Každý z nás, lebo práca posúva ľudské myslenie do iných sfér, nielen smerom k sebe. Mať nejaké to euro naviac, je vždy príjemné. Už len preto, že si môžeme splniť nejaké tie vlastné želania, urobiť neplánovane radosť malým darčekom blízkej osobe, alebo mať čosi „do rezervy". Ak si človek dokáže nájsť prácu, ktorá mu „sadne", určite nájde so zamestnávateľom spoločnú reč a počet hodín v týždni sa môže časom aj zvýšiť. Ak nie, poďakuje sa za možnosť pracovať a za skúsenosti, ktoré mu práca dala a začne hľadať inde. Zmeniť zamestnávateľa, či pracovisko, nemusí byť žiadnou tragédiou. Aj zdraví ľudia neraz menia robotu a napriek tomu žijú ďalej.

Získať životnú skúsenosť so zamestnaním, prípadne zarobiť si vlastnou prácou na nenáročnú dovolenku, alebo len tak pár eur na viac, to sú tie dva najpodstatnejšie elementy práce pre človeka na plnom invalidnom dôchodku.

Výhodné je, keď človek pracuje nepretržite aj niekoľko rokov. A vôbec to nemusí byť nejaké „seriózne zamestnanie" od - do, ale môže ísť o rôzne nárazové práce, ale opakujúce sa vždy v plánovanom termíne. Trhový predaj, rozvoz jedla, žehlenie prádla, a pod. Najpodstatnejším ziskom  práce pre človeka ZP je byť vo vedomí iných, že ľudia o ňom už vedia a keď ho potrebujú, ozvú sa. Tak nejak to riešia aj starobní dôchodcovia pri príležitostných prácach - upratovanie, atď. Mladí ľudia, invalidní dôchodcovia,  majú oproti tejto skupine výhodu v tom, že dokážu byť viac flexibilní a zvládnu viac záťaže. Takže, môžu pracovať aj každý deň 2-3 hodiny. Najpodstatnejšie je, aby sa im pracovať chcelo a aby druh vykonávanej činnosti bol pre nich zmysluplný. Lebo otázka financií pri podobných prácach nie je až tak rozhodujúca, ako u zdravých ľudí. Donedávna sa to riešilo prácou na dohodu, trvalo alebo jednorázovo, po novom roku to bude už zase ťažšie. Možno bude aj trochu viac „černoty", ale keď si zamestnávateľ tohto zamestnanca oťuká a zistí, že je pre neho prínosom, tak čo už? Zaplatí aj odvody. Tak jedna ako aj druhá strana. Podstatné je, pracovať bez prerušenia, niekoľko rokov. Každý z nás pozná niekoho,  „tak trochu podivných ľudí", ktorí celé roky sa starajú o nákupné košíky v supermarketoch, upratujú toalety, alebo len v istých priestoroch dávajú do poriadku znečistené okolie. Tých Jankov, Tiborkov či Petrušiek je v našich mestách plno a možno povedať, že mnohí z nich dotvárajú jeho kolorit. Aj keď ide skôr o ľudí s mentálnym postihom, nie je rozhodujúci zdravotný stav. Hovorím o ľuďoch ZP a keď to zvládli tieto „postavičky", dá sa to zvládnuť aj iným. Prvoradou podmienkou je záujem o prácu, chcieť pracovať. Že by sa práca  mala stať povinnosťou, k tomu je potrebné sa postupne prepracovať. Niekedy to trvá kratšie, inokedy a iným zase to môže trvať aj celé roky. Ale ešte stále nie je zodpovedaná otázka, že prečo by malo byť povinnosťou pracovať, teda práca aj ľuďom ZP? Lebo ... „cielená pracovná činnosť je predovšetkým spôsob zabezpečenia prostriedkov na prežitie. Aj v ríši zvierat je to rovnaké. Každý z nich má podľa danej hierarchie povinnosť zabezpečiť svoje stádo, tak, aby ako skupina prežili. A kto odmieta, toho medzi sebou odvrhnú. Kto to nedokáže, lebo je slabý a chorý, neprežije."

U ľudí, je to našťastie, trochu inak. Ale ak si chorý a slabý, znamená to, že šanca prežiť „v stáde" je vždy o čosi menšia, ako u zdravých ľudí. Nechcime, aby sa výraz prežiť zmenil na život kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Prežiť by malo byť o čosi viac, ako len najesť sa a mať sa kde vyspať. Život každého z nás by mal byť jednak dôstojný a jednak zmysluplný. Mal by nám robiť radosť, z toho, čo nám dáva a aj z toho, čo mu dokážeme dať my. Byť nielen blízkou osobou svojich rodičov, detí, manžela či manželky. Ale byť aj osobou milujúcou, ktorá v prospech svojich blízkych urobí všetko preto, aby sa v mojej spoločnosti cítili dobre a bezpečne. Každý z nás by mal preto veľmi porozmýšľať na aký stupeň rebríčka svojich hodnôt postaví vlastné zamestnanie a povinnosť pracovať. Čím dlhšie nám vydrží táto potreba, pre mnohých iba „záľuba, či koníček", tým vyššie stúpne naša cena v očiach iných. A o akej cene hovorím, vedia hlavne mnohí nezamestnaní. „Som pre nich nič, lebo ma nepoznajú!"

Aby človek bol videný, musí sa verejnosti ukázať. A práca je jednou z možných možností.

Rada by som ešte upozornila na skutočnosť, že nie je celkom ľahké byť zamestnávateľom ľudí so ZP. Každý zamestnávateľ vie, že byť invalidným, znamená pre konkrétneho človeka zníženie jeho pracovnej schopnosti oproti zdravému človeku. Premenené na drobné žiada si to maximum pochopenia, ústretovosti, neraz aj zmeny v organizácii práce. Ale všetko sa dá, ak je dobrá vôľa na oboch stranách. A ja chcem veriť, verím, že u mnohých zamestnávateľov tá dobrá vôľa i ústretovosť je. A to niekedy nemusí ísť ani o chránené pracoviská. Skrátka, zamestnávateľ býva „občas aj človekom", len na neho treba natrafiť. Alebo ho jednoducho prevychovať.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?