V roku 1968, kedy sa začína odvíjať dej Banášovej knihy, som mala necelých 16-násť rokov, rok povinného smútku v čiernom za otcom a chuť, zvečniť dané okamihy navždy pre moje deti, detí mojich detí, atď. Ale... Napriek tomu, že som si už necelý rok, presne od okamihu smrti nášho otca začala viesť denník, denníček, moje vnúčatá ho čítať nebudú. Skončil v roku 2001 v ohni na záhrade. Spálila som ho. Zdal sa mi celkom nudný, nezaujímavý a jediné, čo na ňom bola iné ako v bežnom denníčku, boli kocky miesto riadok a bol to v podstate zápiskový blok. Neskôr k nemu pribudli ďalšie 2-3 zošity a obsah v nich sa mi zdal príliš zastaralý, archaický. Vôbec nie zaujímavý, takže skončil iba tak pri pálení záhradného odpadu - ako podpora horenia.