reklama

Šťastie si ty

Podoba šťastia očami 7-ročného dievčatka: ... najviac mám rada to, keď pri návrate domov zo školy vidím pred dverami aj maminkine vyzuté topánky – a sme doma všetci. Aj maminka!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Keby sa niekto kohokoľvekz nás opýtal, čo považuje vo svojom živote za najdôležitejšie, určite bybolo na prvom mieste zdravie. Svoje, svojich detí, príbuzných, blízkych. Je tosprávne a tak to má byť. Lebo, keď človek na vlastnej koži skúsi bolesť,utrpenie a častokrát bezvýchodisko utrpenia, až potom je ochotný sipoopraviť rebríček hodnôt svojho myslenia i konania.

Neraz som si už položilaotázku, čo bolí človeka viac. Vlastné utrpenie a nemohúcnosť bojovaťs chorobou, či choroba a utrpenie vlastných detí, manželskéhopartnera alebo rodičov? Ak nie viac, určite bolí rovnako.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O čo ľahšie sa znášabolesť, keď má človek možnosť o ňu sa s niekým podeliť, keď vie, žejeho blízki, príbuzní, stoja pri ňom, snažia sa mu pomôcť, chápu jeho stavi problémy. No nie vždy je tomu tak.

Ak človek sám ochorie, ev.niekto z jeho blízkych, na niektorú bežne známu a v podvedomíľudí bežne akceptovateľnú chorobu, nech je to čokoľvek, väčšina z nich mávo svojom okolí oporu. A je to správne, tak to má byť. Blízkosť inéhočloveka pomáha liečiť.

Nie vždy je tomu takv prípade, keď sa z človeka, ktorého sme donedávna poznali celkomdôverne, začína stávať akýsi čudák, keď sa začína meniť v úplne inú bytosť.To, že si niekto z okruhu našich blízkych začína vytvárať svoj vlastnýsvet, ktorému rozumie iba on sám, nám zvyčajne unikne. Prídeme na to až potom,keď táto dotyčná osoba celkom zmení svoj doterajší život. Vysvetlenia od nej sazačíname dožadovať až vtedy, keď nám jeho nevysvetliteľné správanie začínakomplikovať náš vlastný život. To sa deje najmä medzi manželmi;v rodinách, kde sú deti. Nebyť ich, možno si to ani nevšimneme. Inokedy tomôžu byť aj naši kolegovia, spolupracovníci. Vtedy sa zvyčajne od nich začínamevzďaľovať. A to úplne vedome.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak nastane takáto situácia,zvyčajne už býva neskoro. Nie v jednom prípade z celkomnevysvetliteľných a nepochopiteľných dôvodov dochádza v takýchtoprípadoch k tragédií, k samovražde. Otázka – prečo? – zostáva rokynezodpovedaná a len málokto si pripustí svoj vlastný diel viny. Áno, ľudiamajú žiť spolu, nie vedľa seba. Znamená to vnímať nielen zmeny, ktoré sas ľuďmi naokolo nás dejú, ale chcieť aj vedieť prečo je tomu tak, čo sas dotyčným človekom deje a možno aj prečo. Znamená to zároveň ajskutočnosť, že závažná zmena správania u kohokoľvek z nás môže byťpríčinou niektorého zo závažných psychických ochorení a vtedy je nutnápomoc okolia už aj preto, aby takto postihnutý vyhľadal lekársku pomoc.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo všetko spadá do oblasti psychickéhoochorenia, ako je ho možné liečiť a ako s ním žiť niekedy aj dokoncasvojho života a to nielen samotný takto chorý človek, ale aj jeho okolie,o tom všetkom by najlepšie okrem lekárov- psychiatrov vedeli rozprávať ľudia s narušenoupsychikou. Nikto z nás, kto neprešiel „peklom tohto utrpenia“ nemôževedieť, aké sú to muky, keď človek odmieta svoj vlastný život iba preto, že houž ďalej nevládze žiť. Niežeby nechcel, on ho už nevládze žiť. To je rozdiel!

Sú títo ľudia, ktorí taktožijú medzi nami iní, ako sme my? Nie, na pohľad ani nie. Možno sú trochu viacroztržití, nesústredení, takže pri náhlivom tempe života častokrát na to anineprídeme. Keď im je veľmi ťažko a už nevládzu, vtedy sa zvyčajne utiahnudo toho ich svojho vlastného sveta a sú v ňom dlho. Buď si ich ktosivšimne a venuje im čas a pozornosť a snaží sa im pomôcť tak, ževyhľadajú spolu s nimi odbornú lekársku pomoc. V opačnom prípadenaďalej apaticky pretrvávajú v stave nečinnosti a čím ďalej sa odvzďaľujú. Každým dňom prepadávajú hlbšie a hlbšie do tmy, kde už nietničoho. Vtedy stačí naozaj už veľmi, veľmi málo, aby to všetko narýchloneskončili. V podstate si títo ľudia už nedokážu uvedomiť dôsledky svojhokonania. Niežeby boli nezodpovední voči sebe, iným, ale podľa nich ichrozhodnutie je správne. Svojím dobrovoľným odchodom od nás sa iba „prenich najprijateľnejším spôsobom“ snažia vyriešiť svoju, podľa nich neriešiteľnúživotnú situáciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Iba ten, kto to všetkokedysi prežil v prítomnosti takto chorého človeka, dokáže pochopiť tútoľudskú, životom napísanú drámu. A popri tom stačí tak málo. Vnímať svojichblízkych srdcom a vtedy príliš rýchlo prídeme na to, že sa v nichčosi deje, niečo sa v nich stráca a niečo nebezpečné rodí. Stráca sazáujem o život naokolo, o svojich najbližších; stráca sa v nichživotná sila. Vysychá rovnakým tempom, ako sa v nich „rodí“ psychickéochorenie. A vtedy je nevyhnutná pomoc okolia. Nečakať, kým takto chorýčlovek začne konať skratovo, kým celkom neprepadne do tej „jeho vlastnej tmy“.

Treba konať do najrýchlejšie, lebo takéto ochorenie je rovnako akútnea život ohrozujúce podobne ako úraz, alebo čokoľvek iné. Ja osobne simyslím, že pre život je rovnako nebezpečné ako rakovina, či leukémia.A vyžaduje si rovnako odbornústarostlivosť, dôkladnú liečby i pomoc.

Rozdiel je iba v tom,že ak naše dieťa, alebo ktokoľvek z našich najbližších ochorie na život ohrozujúce ochorenie, celá rodina,všetci blízki, túto chorobu plne akceptujú a chorého zveria do rúk lekárovšpecialistov. Ak však ide o psychické ochorenie, ak ho vôbecu blízkeho zaregistrujú, snažia sa byť odborníkmi prevažne sami. Radia,ako žiť, kde hľadať motiváciu pre ďalšie aktivity , ale že by mali najskôrvyhľadať odbornú pomoc psychiatra, to sa zvyčajne nerobí. Veď na psychiatriuchodia iba blázni – takýto je všeobecný názor laickej verejnosti a ichblízky nie je predsa žiaden blázon. Takto zvyčajne končí akákoľvek úvaha natému psychické ochorenie.

Kto z násnezainteresovaných vie niečo o psychických ochoreniach? Ešte tak čosio depresii, ktorá z času na čas prepukne u väčšiny z nás.Ale podľa mienky väčšiny je rovnako častá a prejde sama, ako bolesť hlavy.Že je to nesprávny názor, že práve depresia častokrát človeka doženie ažk dobrovoľnému odchodu zo života, to vie už málokto. Iba ten, kto to sámprežil, alebo kto žije v blízkosti človeka postihnutého depresiou.A koľko iných, ďalších psychických ochorení môžu „napadnúť“ človeka, to jenám nezainteresovaným oblasť úplne neznáma.

Čo je možné v prospechtakto chorých ľudí podniknúť? Prvým neodkladným krokom by malo byť vyhľadaťlekára a chorého zveriť do rúk odborníka-psychiatra. Neskôr práve jehopomocou sa snažiť pochopiť o aký druh psychického ochorenia idea chorému pomáhať žiť aj s touto chorobou. Že ide o dlhodobýproces, niekedy takmer na celý život, to je už oveľa ťažšie prijať za svoje.Ale ak chceme, aby chorý prežil, ak nám záleží na jeho živote, je to viac akonevyhnutné.

Poznať problémy, ktorésprevádzajú jednotlivé psychické ochorenia, pomáhať takto chorým a naučiťsa žiť v ich blízkosti – to jednotlivec sám nezvládne. Je preto dobrenaďalej aktívne spolupracovať s lekármi odborníkmi, alebo len obyčajnýmľudským kontaktom s tými, ktorí to najhoršie už majú za seboua prežili, ktorí sú zastabilizovaní, snažiť sa získať niečo pre seba.

ŠŤASTIE SI TY– gramaticky to vôbec nesedí, nie je to ani veta, ale ... konštatovanie, žekaždý z nás je pre niekoho šťastím. Ľudia, ktorí proti svojej vôliochoreli a postihlo ich akékoľvek psychické ochorenie, nie sú pre svojeokolie ani bremenom, ani trápením. Podobne, ako iné choroby, ani tieto sinevyberajú za svoju obeť človeka podľa dosiahnutého vzdelania, veku, čisociálneho postavenia. Dnes medzi chorými sú ľudia rôzneho veku – sú to mladéženy, matky, ale aj muži a je úplne jedno, či ten človek má základnévzdelanie, alebo vedeckú hodnosť. Nech je človek kýmkoľvek, nech zastávaakýkoľvek post. Pre nás najbližších je to zvyčajne matka, otec, syn, dcéra,manžel či manželka. A preto nemôžu byť ani trápením, ani bremenom. Sú prenás šťastím, požehnaním.

ŠŤASTIE SI TY a ibaod nás záleží, či sa sami o toto šťastie nepripravíme, či nám ho život predčasne nezoberie.

Niktoz nás dnes nemôže s istotou povedať, že jeho sa tento problém netýka.Ako iné choroby, aj psychické ochorenie môže byť čisto náhodné, ev. aj vrodenéči geneticky podmienené a my o tom nemáme žiadne vedomie.A odkiaľ? Náhoda, to áno, človek môže rôzne prežívať stresové či silnetraumatizujúce udalosti. Vrodené, alebo geneticky podmienené? Nie, bežne sao genetických preddispozíciach týchto ochorení v rodinách nerozprávaa keď už príde na lámanie chleba, akosi prvým „krokom“ býva hľadanievinníka, po kom a prečo? Že to nie je podstatné a vonkoncom tonezmení danú situáciu, to si človek uvedomí až neskôr. A celkom iste nepomôže to nikomu. Tobôžnie tomu, kto touto chorobou ochorel. Rovnako sa to týka aj blízkych príbuznýcha známych. Podstatné je to, aby sme sa týchto ľudí naučili akceptovaťtakých, akí v skutočnosti sú. Brať na vedomie to, čím sa líšia od násostatných a hlavne, byť im nápomocní vždy, keď si myslíme, že je topotrebné.

Eva Fulajtárová

Eva Fulajtárová

Bloger 
  • Počet článkov:  99
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj som filantrop, sociálne orientovaná a nadovšetko si cením možnosť slobodne sa rozhodnúť ... Zoznam autorových rubrík:  ... čo sa ma bytostne dotýkaKniha a jaNezaradené2- (dva mínus)Rozhodnut銍ASTIE SI TYPacientska advokácia/dôverníctObyčajné, ale s pomlčkoumôžem? Môžem, som naša VikinkaVšetkýmSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu