Šťastie si ty

Autor: Eva Fulajtárová | 13.7.2008 o 16:06 | Karma článku: 5,39 | Prečítané:  1675x

Podoba šťastia očami 7-ročného dievčatka: ... najviac mám rada to, keď pri návrate domov zo školy vidím pred dverami aj maminkine vyzuté topánky – a sme doma všetci. Aj maminka!

Keby sa niekto kohokoľvek z nás opýtal, čo považuje vo svojom živote za najdôležitejšie, určite by bolo na prvom mieste zdravie. Svoje, svojich detí, príbuzných, blízkych. Je to správne a tak to má byť. Lebo, keď človek na vlastnej koži skúsi bolesť, utrpenie a častokrát bezvýchodisko utrpenia, až potom je ochotný si poopraviť rebríček hodnôt svojho myslenia i konania.

Neraz som si už položila otázku, čo bolí človeka viac. Vlastné utrpenie a nemohúcnosť bojovať s chorobou, či choroba a utrpenie vlastných detí, manželského partnera alebo rodičov? Ak nie viac, určite bolí rovnako.

O čo ľahšie sa znáša bolesť, keď má človek možnosť o ňu sa s niekým podeliť, keď vie, že jeho blízki, príbuzní, stoja pri ňom, snažia sa mu pomôcť, chápu jeho stav i problémy. No nie vždy je tomu tak.

Ak človek sám ochorie, ev. niekto z jeho blízkych, na niektorú bežne známu a v podvedomí ľudí bežne akceptovateľnú chorobu, nech je to čokoľvek, väčšina z nich má vo svojom okolí oporu. A je to správne, tak to má byť. Blízkosť iného človeka pomáha liečiť.

Nie vždy je tomu tak v prípade, keď sa z človeka, ktorého sme donedávna poznali celkom dôverne, začína stávať akýsi čudák, keď sa začína meniť v úplne inú bytosť. To, že si niekto z okruhu našich blízkych začína vytvárať svoj vlastný svet, ktorému rozumie iba on sám, nám zvyčajne unikne. Prídeme na to až potom, keď táto dotyčná osoba celkom zmení svoj doterajší život. Vysvetlenia od nej sa začíname dožadovať až vtedy, keď nám jeho nevysvetliteľné správanie začína komplikovať náš vlastný život. To sa deje najmä medzi manželmi; v rodinách, kde sú deti. Nebyť ich, možno si to ani nevšimneme. Inokedy to môžu byť aj naši kolegovia, spolupracovníci. Vtedy sa zvyčajne od nich začíname vzďaľovať. A to úplne vedome.

Ak nastane takáto situácia, zvyčajne už býva neskoro. Nie v jednom prípade z celkom nevysvetliteľných a nepochopiteľných dôvodov dochádza v takýchto prípadoch k tragédií, k samovražde. Otázka – prečo? – zostáva roky nezodpovedaná a len málokto si pripustí svoj vlastný diel viny. Áno, ľudia majú žiť spolu, nie vedľa seba. Znamená to vnímať nielen zmeny, ktoré sa s ľuďmi naokolo nás dejú, ale chcieť aj vedieť prečo je tomu tak, čo sa s dotyčným človekom deje a možno aj prečo. Znamená to zároveň aj skutočnosť, že závažná zmena správania u kohokoľvek z nás môže byť príčinou niektorého zo závažných psychických ochorení a vtedy je nutná pomoc okolia už aj preto, aby takto postihnutý vyhľadal lekársku pomoc.

Čo všetko spadá do oblasti psychického ochorenia, ako je ho možné liečiť a ako s ním žiť niekedy aj dokonca svojho života a to nielen samotný takto chorý človek, ale aj jeho okolie, o tom všetkom by najlepšie okrem lekárov- psychiatrov vedeli rozprávať ľudia s narušenou psychikou. Nikto z nás, kto neprešiel „peklom tohto utrpenia“ nemôže vedieť, aké sú to muky, keď človek odmieta svoj vlastný život iba preto, že ho už ďalej nevládze žiť. Niežeby nechcel, on ho už nevládze žiť. To je rozdiel!

Sú títo ľudia, ktorí takto žijú medzi nami iní, ako sme my? Nie, na pohľad ani nie. Možno sú trochu viac roztržití, nesústredení, takže pri náhlivom tempe života častokrát na to ani neprídeme. Keď im je veľmi ťažko a už nevládzu, vtedy sa zvyčajne utiahnu do toho ich svojho vlastného sveta a sú v ňom dlho. Buď si ich ktosi všimne a venuje im čas a pozornosť a snaží sa im pomôcť tak, že vyhľadajú spolu s nimi odbornú lekársku pomoc. V opačnom prípade naďalej apaticky pretrvávajú v stave nečinnosti a čím ďalej sa od vzďaľujú. Každým dňom prepadávajú hlbšie a hlbšie do tmy, kde už niet ničoho. Vtedy stačí naozaj už veľmi, veľmi málo, aby to všetko narýchlo neskončili. V podstate si títo ľudia už nedokážu uvedomiť dôsledky svojho konania. Niežeby boli nezodpovední voči sebe, iným, ale podľa nich ich rozhodnutie je správne. Svojím dobrovoľným odchodom od nás sa iba „pre nich najprijateľnejším spôsobom“ snažia vyriešiť svoju, podľa nich neriešiteľnú životnú situáciu.

Iba ten, kto to všetko kedysi prežil v prítomnosti takto chorého človeka, dokáže pochopiť túto ľudskú, životom napísanú drámu. A popri tom stačí tak málo. Vnímať svojich blízkych srdcom a vtedy príliš rýchlo prídeme na to, že sa v nich čosi deje, niečo sa v nich stráca a niečo nebezpečné rodí. Stráca sa záujem o život naokolo, o svojich najbližších; stráca sa v nich životná sila. Vysychá rovnakým tempom, ako sa v nich „rodí“ psychické ochorenie. A vtedy je nevyhnutná pomoc okolia. Nečakať, kým takto chorý človek začne konať skratovo, kým celkom neprepadne do tej „jeho vlastnej tmy“.

Treba konať do najrýchlejšie, lebo takéto ochorenie je rovnako akútne a život ohrozujúce podobne ako úraz, alebo čokoľvek iné. Ja osobne si myslím, že pre život je rovnako nebezpečné ako rakovina, či leukémia. A vyžaduje si rovnako odbornú starostlivosť, dôkladnú liečby i pomoc.

Rozdiel je iba v tom, že ak naše dieťa, alebo ktokoľvek z našich najbližších ochorie na život ohrozujúce ochorenie, celá rodina, všetci blízki, túto chorobu plne akceptujú a chorého zveria do rúk lekárov špecialistov. Ak však ide o psychické ochorenie, ak ho vôbec u blízkeho zaregistrujú, snažia sa byť odborníkmi prevažne sami. Radia, ako žiť, kde hľadať motiváciu pre ďalšie aktivity , ale že by mali najskôr vyhľadať odbornú pomoc psychiatra, to sa zvyčajne nerobí. Veď na psychiatriu chodia iba blázni – takýto je všeobecný názor laickej verejnosti a ich blízky nie je predsa žiaden blázon. Takto zvyčajne končí akákoľvek úvaha na tému psychické ochorenie.

Kto z nás nezainteresovaných vie niečo o psychických ochoreniach? Ešte tak čosi o depresii, ktorá z času na čas prepukne u väčšiny z nás. Ale podľa mienky väčšiny je rovnako častá a prejde sama, ako bolesť hlavy. Že je to nesprávny názor, že práve depresia častokrát človeka doženie až k dobrovoľnému odchodu zo života, to vie už málokto. Iba ten, kto to sám prežil, alebo kto žije v blízkosti človeka postihnutého depresiou. A koľko iných, ďalších psychických ochorení môžu „napadnúť“ človeka, to je nám nezainteresovaným oblasť úplne neznáma.

Čo je možné v prospech takto chorých ľudí podniknúť? Prvým neodkladným krokom by malo byť vyhľadať lekára a chorého zveriť do rúk odborníka-psychiatra. Neskôr práve jeho pomocou sa snažiť pochopiť o aký druh psychického ochorenia ide a chorému pomáhať žiť aj s touto chorobou. Že ide o dlhodobý proces, niekedy takmer na celý život, to je už oveľa ťažšie prijať za svoje. Ale ak chceme, aby chorý prežil, ak nám záleží na jeho živote, je to viac ako nevyhnutné.

Poznať problémy, ktoré sprevádzajú jednotlivé psychické ochorenia, pomáhať takto chorým a naučiť sa žiť v ich blízkosti – to jednotlivec sám nezvládne. Je preto dobre naďalej aktívne spolupracovať s lekármi odborníkmi, alebo len obyčajným ľudským kontaktom s tými, ktorí to najhoršie už majú za sebou a prežili, ktorí sú zastabilizovaní, snažiť sa získať niečo pre seba.

ŠŤASTIE SI TY – gramaticky to vôbec nesedí, nie je to ani veta, ale ... konštatovanie, že každý z nás je pre niekoho šťastím. Ľudia, ktorí proti svojej vôli ochoreli a postihlo ich akékoľvek psychické ochorenie, nie sú pre svoje okolie ani bremenom, ani trápením. Podobne, ako iné choroby, ani tieto si nevyberajú za svoju obeť človeka podľa dosiahnutého vzdelania, veku, či sociálneho postavenia. Dnes medzi chorými sú ľudia rôzneho veku – sú to mladé ženy, matky, ale aj muži a je úplne jedno, či ten človek má základné vzdelanie, alebo vedeckú hodnosť. Nech je človek kýmkoľvek, nech zastáva akýkoľvek post. Pre nás najbližších je to zvyčajne matka, otec, syn, dcéra, manžel či manželka. A preto nemôžu byť ani trápením, ani bremenom. Sú pre nás šťastím, požehnaním.

ŠŤASTIE SI TY a iba od nás záleží, či sa sami o toto šťastie nepripravíme, či nám ho život predčasne nezoberie.

Nikto z nás dnes nemôže s istotou povedať, že jeho sa tento problém netýka. Ako iné choroby, aj psychické ochorenie môže byť čisto náhodné, ev. aj vrodené či geneticky podmienené a my o tom nemáme žiadne vedomie. A odkiaľ? Náhoda, to áno, človek môže rôzne prežívať stresové či silne traumatizujúce udalosti. Vrodené, alebo geneticky podmienené? Nie, bežne sa o genetických preddispozíciach týchto ochorení v rodinách nerozpráva a keď už príde na lámanie chleba, akosi prvým „krokom“ býva hľadanie vinníka, po kom a prečo? Že to nie je podstatné a vonkoncom to nezmení danú situáciu, to si človek uvedomí až neskôr. A celkom iste nepomôže to nikomu. Tobôž nie tomu, kto touto chorobou ochorel. Rovnako sa to týka aj blízkych príbuzných a známych. Podstatné je to, aby sme sa týchto ľudí naučili akceptovať takých, akí v skutočnosti sú. Brať na vedomie to, čím sa líšia od nás ostatných a hlavne, byť im nápomocní vždy, keď si myslíme, že je to potrebné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Stačilo krátke prepáčte, naletel som volavke

Krajina má právo na politikov, ktorým môže veriť.


Už ste čítali?